3 dôvody prečo som sa rozhodla písať blog

Prvý dôvod – vždy som niečo písala

Do zásuvky. Hanbila som sa dať svoje myšlienky na svetlo sveta. Dať ich niekomu čítať bolo pre mňa stresujúce. Mala som strach z výsmechu. Z odhalenia môjho vnútorného sveta, kde som sa cítila bezpečne. Myšlienky vložené na papier ma však napĺňali zvláštne oslobodzujúcim pocitom. Niekedy dávali zmysel, inokedy vôbec.

Tie nezmyselné boli skôr čistením hlavy. Ako keď vám tlačiareň napíše “ČISTÍ SA”. Písanie je moja chvíľa. Je pre mňa uvoľnením prebytočného napätia a tvorením, ktoré potrebujem k životu. Uvedomila som si, že moje myšlienky môžu niekomu pripadať ako nezmysli, niekomu zase naopak môžu pomôcť.

Druhý dôvod – vystúpenie z komfortnej zóny

Prekonanie ďalšieho z mnohých strachov. Všetci sa niečoho bojíme. Máme strach. Máme ich niekoľko. Žijeme s nimi celé roky až jedného dňa zistíme, že niečo nie je v poriadku. Duša začne mať plné zuby takého života a dá nám to pocítiť. A my ju buď počúvneme alebo nie. Ja som ju počúvla.

Už dlho ju počúvam, no občas mám pocit, že hovorí zvláštnym jazykom, ktorému nerozumiem. Tak ako nerozumiem, prečo sa tak držíme tej “komfortnej zóny”, keď vôbec nie je komfortná. Áno, je jednoduchšie ignorovať ako niečo urobiť. Tiež máte také pocity? Alebo podobné? Viem, že je viac takých žien, ktoré ovláda strach.

Práve vám chcem svojim pohľadom na strach pomôcť nájsť pokoj v duši.

Tretí dôvod – pomôcť iným ženám

Naše “JA” sa môže rozdrapiť, aby nám naznačilo, že máme prestať namrzene pozerať na svet. Prestať si sťažovať, nadávať a vylievať si zlosť na okoloidúceho, ktorý vôbec netuší, prečo na neho vrieskame, a konečne zodvihnúť ten lenivý zadok z gauča a niečo urobiť.

Skúste sa postaviť pred zrkadlo a začať na seba kričať. Vylejte si na seba zlosť. Tak ako to robíte, keď vás naštve niekto iný. Nedokážete to. Vidieť sa takto by asi nechcela žiadna z nás. Skúste na to myslieť, keď najbližšie budete niekomu čistiť žalúdok. Pretože nie na neho kričíte. To kričíte na seba. Je pre vás tým zrkadlo, v ktorom sa nevidíte. Tak si to predstavte a možno vás prejde chuť kričať.

Keď sa hneváme, máme pocit krivdy, chuť niečo rozbiť, pretože “celý svet je proti nám” a nikto si nás neváži, je to zo strachu. Zo strachu, že sme nenaplnili niečie očakávania, nie sme dokonalé, nie sme dosť dobré.

Vidím okolo seba veľa žien, ktoré chcú byť vo všetkom dokonalé, aby si zaslúžili uznanie od okolia. Všetko stíhajú… deti, prácu, domácnosť, manžela, rodičov, všetko, čo si kto vymyslí.  Sú skvelými kandidátkami na titul “ŽENA ROKA”. Neuvedomujú si však, že najdôležitejšie uznanie, ktoré potrebujú je ich vlastné.

Zdá sa ti, že píšem o tebe? Tak si tu správne.

Nie si povinná všetkým slúžiť. Pamätaj si, že to nikto neocení. Stane sa to pre nich samozrejmé. A tvoj strach povedať: “Haló aj ja som tu, tiež mám svoje potreby, svoje túžby…” bude stále väčší.

Poďme sa pozrieť čo je vlastne STRACH? Skúsme si ho opísať.

Strach je našou súčasťou. Je tu preto, aby nás chránil v život ohrozujúcich situáciách. To je v poriadku. Ale v prípade, že chcem žiť život podľa vlastných predstáv a niekomu sa to nepáči, určite o život nejde. Tak prečo mám strach? On tu teraz nemá byť. Nepomáha mi. Teraz ma nechráni pred nebezpečenstvom. Teraz mi bráni byť šťastnou.

STRACH nám zatvára dvere k radosti. Nemá zmysel pre humor. Nemá dobré nápady. Nikdy sa neusmieva. Berie nám energiu. Verím, že so mnou súhlasíte a napadá vás množstvo iných vlastností, ktoré strach má. A kým o nich premýšľate môžete mi ich napísať do komentárov teraz alebo po prečítaní článku. Je úplne jedno kedy to urobíte, ale som si istá, že sa chcete o to podeliť.

Dajte to von. Výjdite zo svojej ulity a pomenujte svoj strach. Keď ho odhalíte, môžete ho prijať. Prijatie je cesta ako získať nad strachom prevahu a prestať sa nechať ním ovládať. Na tomto mieste chcem písať o strachu, ako ho vidím ja. Žiadne odbornosti.

Laický pohľad ženy, ktorá prežila so strachom 37 rokov. Slúžila mu a nechala sa ním ovládať. Až jedného dňa vstávajúc z postele ako prejdená parným valcom začala počúvať vlastnú DUŠU. Prekonala vlastnú lenivosť a každý deň urobila malý krok aby sa zmenila. Áno, píšem o sebe.

Zdvihla som svoj zaprášený úsmev zo zeme a začala ho používať. Dostala som od života šancu pochopiť, že všetko to “hrozné”, čo sa mi deje je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Pretože nič nie je dobré ani zlé. Záleží na tom ako to nazveme. My ľudia veľmi radi pomenúvame veci nepravými menami. Klameme samých seba v domnení, že sa nám bude ľahšie žiť.

Opak je pravdou

Naučila som sa nekonať, keď neviem ako. Neriešiť neriešiteľné. Nebrať tragicky upršaný víkend. Užiť si každý kúsok slnka. A keď mám plnú hlavu blbostí, tak ich dám na papier alebo trepem, čo ma napadne, aby vyšli von. Dnes viem, že je úplne jedno, čo si kto o mne myslí. To je jeho problém. Dôležité je, čo si myslím ja. A čo s tým urobím.

S potešením vás budem viesť na ceste do Zeme Slobody, kde je všetko také aké je. Tu si taká aká si a tak je to správne. Nemusíš byť dokonalá. Práve tvoja nedokonalosť ťa činí dokonalou. V tom je tvoja jedinečnosť. STRACH je iba neprítomnosť LÁSKY, ktorej otvoríme dvere. Uvaríme si kávu a budeme ju počúvať. Necháme znieť láskavé tóny jej hlasu, aby rozvibrovala každú bunku nášho tela.

A vrátila nám pocity, ktoré sme mali, keď sme boli deti.

Ako dospelý človek sa často za nás dospelých hanbím. Keď sa zhováram s deťmi uvedomujem si, že vedia o tom, čo je podstatné oveľa viac ako my. A my máme tú drzosť tvrdiť im, že nemajú pravdu, že to ešte nechápu, pretože sú malí. Ale ak vyrastú, tak všetko pochopia.

Ja dúfam, že to nepochopia a nikdy sa nezačnú tváriť, že sú niekto iný. Že nestratia samých seba, tak ako my, aby sa nemuseli zase hľadať niekde v zabudnutej krabici s plyšovými hračkami. Deti tu nie sú na to, aby sme ich učili ako sa zmeniť na niekoho kým nie sú. Deti sú tu, aby nám vrátili pamäť a ukázali, čo je naozaj dôležité.

Na Štedrý deň 2018 som dostala ten najkrajší darček. Mala som tú česť zažiť so svojimi synovcami prítomný okamih. Tak ma vtiahli do hry, že som si nič iné neuvedomovala. Bolo úžasné hrať sa a nič neriešiť. V tej chvíli ma vôbec nič netrápilo. Iba som bola. Prijatá deťmi ako jedna z nich.

Ako to máte vy so strachom? Necháte ho, aby vás ovládal? Alebo mu ukážete kto ste? Nech sa rozhodnete akokoľvek, všetko je správne.

 

Mojim poslaním je prekonávať strach. Baví ma pomáhať ľuďom nájsť Zem Slobody, kde sa strach mení na pokoj v duši. Môj príbeh si prečítajte tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely vyriešenia vašej otázky. Zásady spracovania osobných údajov